|
22 Február 2010
Základný výcvik
Pri robení si kurzu potápania na Slovensku v škole CMAS sa postupuje asi takto:
Vstupné požiadavky – minim. vek 14 rokov, preplávanie na hladine 200m bez výstroja, udržanie sa na hladine 5minút šliapaním alebo splývaním.
Samotný výcvik sa začína s teóriou, kde sa kurzista zoznámi s výstrojom, priebehom potápania, fyzikálnymi zákonmi, ako aj zdravovedou. Popri absolvovaní teórie sa časom začína zoznamovať s prvkami potápania na bazéne, kde sa kurzista naučí používať výstroj, vylievať masku, vyrovnávať tlak, vyvážiť sa pod vodou, naučí sa rôzne spôsoby vchádzania do vody s výstrojom, dýchať z automatiky druhého potápača a veľa ďalších cvičení spolu s fyzickou pripravenosťou. Inštruktor sa každému kurzistovi venuje osobne. Po zvládnutí všetkých týchto znalostí (inštruktor musí zvážiť, či je schopný a pripravený) sa pokračuje výcvikom na voľnej vode. U nás sú to lokality Palcmanská Maša-Dedinky, Šútovo, Liptovská Mara, Senec-Guláška, Tornaľa-kráter (nájdete ich na našej stránke pod názvom „Lokality“). Vo všeobecnosti sa pri výcviku (v našom meste je to „CMAS“ a základný potápačský stupeň P*) plánuje 5x bazén a 5x voľná voda (po zvážení inštruktora to môže byť aj viac). Vo voľnej vode sa už skoro pripravený kurzista zoznamuje s menšou viditeľnosťou a hlavne s prvým stresom z neznáma (keď to však zvládli iní, tak prečo práve vy nie…). Z pravidla je 1 inštruktor na 2-3 kurzistov.
Aby kurzista získal potápačskú kvalifikáciu P* musí na záver absolvovať testy z teórie a skúšky zo znalosti a fyzickej prípravy na voľnej vode. Po zvládnutí získava potápačský pas a tzv. ID kartu s vyznačením jeho kvalifikácie.
Takto pripravený sa už môže potápať kdekoľvek u nás i vo svete.
Podotýkam, že je oprávnený (podľa posledných platných výcvikových smerníc CMAS) potápať sa iba spolu s iným potápačom, teda tiež s minim. kvalifikáciou P* alebo kvalifikáciou, ktorá tomuto zodpovedá z iných potápačských škôl (PADI, NAUI, IANTD a iné), a to len do hĺbky 20m! Pri doprovode osoby s kvalifikáciou vedúceho potápača alebo inštruktora i cez 20m. Maximálna hranica všetkých športových potápačov je však 40m. Samozrejme je už oprávnený zúčastňovať sa ďalších špeciálnych kurzov a zvyšovať si svoju kvalifikáciu.
Niektoré potápačské školy robia záverečné skúšky pri mori (Chorvátsko, Egypt …). Či je to lepšie alebo horšie nechám na posúdenie, skutočnosťou však zostáva, že nikde vo svete sa vám nebudú venovať tak, ako doma, nebude vám prekážať jazyková bariéra s odbornými výrazmi a v neposlednom rade cena kurzu je
nižšia ako vo svete a výcvik intenzívnejší. Každý si musí uvedomiť, že pri nezvládnutí správneho postupu, môže prísť aj o život, a preto výcvik netreba zanedbať.
Potápačská výstroj
Potápačská vystroj je veľmi rozmanitá, a tak ako i v iných športových odvetviach, používajú sa tu rôzne systémy a rôzne značky. Popíšeme si tu však základné veci, bez ktorých sa potápač nezaobíde.
MASKA – potápačské okuliare, slúžia na videnie pod vodou. Dôležité je silikónové mäkké tesnenie masky. Pri kúpe na suchu si to skúšame tak, že si masku pritlačíme na tvár bez remienka a potiahneme nosom vzduch a zadržíme dych. Maska by mala držať na tvári, kým nevydýchneme. Dôležité pod vodou je dobré videnie, preto si vyberáme masku s čo najväčšími sklami na priestorové videnie, pričom by mali byť blízko očí. Taktiež je vhodné, aby sa remienok na zátylku rozdvojoval. Lepšie držia masku na hlave.
ŠNORCHEL – slúži na dýchanie pri pozorovaní z hladiny, príp. pri vynorení potápača na hladinu a väčších vlnách. Dobrý šnorchel by mal mať kvalitný silikónoví otočný náustok, tvar na dobré obídenie hlavy, priemer trubice cca 20mm a koniec označený intenzívne viditeľnou farbou. Dôležité je i účelné prichytenie k remienku masky bez toho, aby sme remienok museli rozoberať. V súčasnosti sa vyrábajú aj šnorchle s ventilmi v spodnej časti na vypúšťanie vody.
PLUTVY – kvalitné plutvy sú základom dobrého pohybu a manévrovania pod vodou, preto ich výber je veľmi dôležitý. Tvar a tvrdosť plutiev sa vyberá podľa toho, na čo sa budú najčastejšie používať. Pre bežné športové potápanie sú dobré plutvy stredne dlhé a stredne tvrdé. Dlhé používajú podmorskí lovci, na rýchle zanorenie a vynorenie, krátke sú dobré pri častom cestovaní, s tvrdými môžete dostať kŕče a príliš mäkké sú zase málo výkonné. Ďalej plutvy rozoznávame s remienkom alebo s botkou. S botkou sa vyberá veľkosť podľa vašej nohy, príp. s nasadením neoprénovej ponožky. Lepšie sú však plutvy remienkové, ktoré nemajú pätu, ale iba remienok. Do týchto plutiev však je potrebné mať i tzv. botičky – sú to neoprénové topánky s tvrdšou podrážkou, v ktorých sa dá pohodlne chodiť po vyzutí plutiev a chránia tak chodidlo voči poraneniu. Takéto plutvy lepšie držia na nohe a ich schopnosti sú účinnejšie.
ZÁŤAŽ – potápač sa bez záťaže len ťažko zanorí a pri vydýchaní vzduchu z fľaše je ešte ľahší, preto by mohol vystreliť na hladinu a spôsobiť si tak vážne zdravotné problémy, či dokonca smrť. Koľko záťaže potrebuje, to závisí od každého jednotlivca – jeho telesných propozícií, od výstroje i od vody. Každý má iný objem pľúc (vzduch), rôzne riedke kosti (niekedy štíhli človek potrebuje viac závažia ako tučný), môže sa potápať bez neoprénu alebo s neoprénovým oblekom rôznej hrúbky (2-14 mm) a tiež slaná voda viac nadnáša, ako sladká. Iba praxou zistí každý, koľko za daných okolností záťaže potrebuje. Ak to nevie, skúša sa to na hladine tak, že sa pokúsi zanoriť len cca 1m pod hladinu. Ak to ide, je to v poriadku, ak nie, musí výjsť z vody alebo mu niekto musí podať, či doniesť ďalšiu záťaž. Ako záťaž sa používa olovo. Buď sa odlievajú jednotlivé kusy (0,5kg, 1,0kg, 2,0kg, 3,0kg) alebo sa používajú olovené guličky vo vrecku. Záťaž sa dáva buď na opasok alebo do žaketu. V každom prípade sa potápač musí vedieť rýchlo zbaviť väčšej časti záťaže pri problémoch neustáleho klesania do hĺbky.
POTÁPAČSKÝ Nôž – nejde len o mužskú záležitosť a nie je určený k napádaniu „vodných príšer“. Nôž slúži potápačovi ako pomoc pri zamotaní sa do silonu rybárov či sietí a pod. Vyrábajú sa z nehrdzavejúcej ocele, nemusia byť veľké, ale je potrebné aby na jednej strane boli ostré a na druhej strane mali pilovité zuby. Sú nevyhnutné i pri technickej práci pod vodou. Zvyčajne sú v plastovom obale s možnosťou prichytenia na lýtku nohy alebo na žakete. Vždy však tak, aby ho mohla dosiahnuť dominantná ruka. V niektorých oblastiach je zakázané brať pod vodu nôž (Červené more). Je to pre ochranu morskej fauny, aby pomocou noža potápači neničili koraly.
POTÁPAČSKÝ Oblek – Naše telo má teplotu 36-37°C. Teplota vody sa pohybuje od -2 do +32°C. Vždy je to menej ako naša teplota, preto je potrebné sa chrániť, aby nám bolo pod vodou príjemne. Zároveň nás chráni proti rôznym porezaniam, či popŕhleniam od koralov. Obleky rozoznávame mokré, polosuché a suché. Ako mokré obleky sa používajú neoprénové obleky rôznych hrúbok (2-7mm). Používajú sa krátke (krátky rukáv, nohy – short), dlhé, alebo sa aj kombinujú. Napr. na dlhý 7mm si natiahneme ešte 7mm short a tým získame na veľkej časti tela až 14mm. Nie je pravda, že čím hrubší, tým teplejší. Za ideálnych podmienok áno, ale hlavne musí pevne priliehať k telu bez záhybov (koniec rukávov a golier). Takže dobre priliehajúci 5mm neoprén je teplejší ako 7mm nesprávne tesniaci. Ďalej je si potrebné uvedomiť, že vo vode je trochu voľnejší, ako suchý na suchu. Preto pri kúpe je potrebné si ho riadne vyskúšať. Funkcia mokrého neoprénu spočíva v tom, že cez oblek prejde na naše telo časť vody, tá sa za chvíľu od tela ohreje a ak sa ďalej nevymieňa so studenou v okolí, tak nás na určitú dobu chráni a nám je príjemne. Polosuchý oblej je vlastne tiež neoprén, ale s filcom vo vnútri, ktorý zmenšuje objem vody medzi telom a neoprénom a pomalšie ochladzuje túto vodu od okolitého prostredia. K obom oblekom sa dokupujú rukavice, kukla (haubňa) a už pri plutvách spomínané botičky. Pre toho, komu by bežná konfekcia oblekov nevyhovovala z dôvodov vyššie popísaných, dá sa ušiť neoprén na mieru. Je to drahšie, ale komfort pod vodou vám to vráti. Do tropických morí, kde sa teplota pohybuje nad 27°C stačí 2-3mm short. Do stredozemného mora v letných mesiacoch je dobrý 5-7mm dlhý oblek s kuklou a rukavicami. Naše vody sú chladné, a tak sa väčšinou používa suchý oblek, príp. neoprénové kombinácie. Suchý oblek je z úplne iného materiálu. Zo začiatku ho používali iba profesionáli (armáda, polícia, hasiči, technický potápači a pod.), dnes sa už udomácnil i medzi športovými potápačmi pre svoj komfort. Suchý oblek je jednodielny, väčšinou už aj s botičkami a neprepúšťa vodu. Aj zips je riešený tak, aby cez neho neprešla ani kvapka. Pod týmto oblekom sa nosí rôzne teplý podoblek, ktorý zohrieva telo. Medzi podoblekom a oblekom je vzduch z fľaše, ktorý chráni prestupu chladu z okolitého prostredia k telu potápača. Dnes sa už vyrábajú aj elektricky vyhrievané vesty. So suchými oblekmi sa potápa do tých najchladnejších vôd, sú však cenovo najdrahšie.
FĽAŠA NA VZDUCH - je najťažšou časťou výstroja. Vzduch vo fľaši je stlačený na 200, príp. 300 barov. Sú buď ťažšie z ocele (zliatina železa, chrómu a molybdénu), alebo ľahšie z hliníka (zliatina hliníka, kremíka a horčíka), s objemom 5l, 7l, 10l, 12l, 15l, 18l. Na vzduchu sú hliníkové ťažšie ako oceľové, ale vo vode sa to vymení a prázdne hliníkové dokonca plávajú na hladine. Najbežnejšie sa používajú 12l a 15l. Čím chceme pod vodou dlhšie vydržať, tým potrebujeme mať väčšiu zásobu vzduchu, preto si technickí potápači spojujú dve 10l alebo 12l fľaše do tzv. „dvojčaťa“ a majú k dispozícií 20l, príp. 24l. V určitých prípadoch sa dajú spojiť až 4 fľaše. Fľaše sa u nás musia testovať – oceľové 1x za 5rokov. Hliníkové sa používajú viac pri mori. Aby sa fľaša neobúchala má v spodnej časti gumenú alebo plastovú „botku“, na tele sieťku a na hrdle jedno, alebo dvoj ventil, ktorý slúži na zatváranie a otváranie prívodu vzduchu a na pripojenie 1. stupňa automatiky.
PĽÚCNA AUTOMATIKA – je nutnou výbavou každého potápača. Prenáša vzduch z fľaše k potápačovým ústam podľa potreby a podľa tlaku okolitého prostredia. Skladá sa z prvého stupňa, vysokotlakovej hadice a druhého stupňa. 1.stupeň je pripevnený k fľaši (buď trmeň INT, alebo závit DIN), znižuje tlak z fľaše na tlak okolitého prostredia + 8 až 12 barov viac a pripojujú sa na neho viaceré komponenty. Zvyčajne to býva hadica na prívod vzduchu k 2.stupňu automatiky, hadica k záložnému 2.stupňu automatiky („oktopus“), hadica k tlakomeru, ktorý nám ukazuje aktuálny tlak vo fľaši, hadica na prívod vzduchu do „žaketu“ (vyvažovacej vesty), príp. hadica na prívod vzduchu do suchého obleku. V prípade, že je na fľaši dvoj ventil, môžu byť 1.stupne dve a hadice sa rozložia tak, aby hadice na 2.stupeň a záložný 2.stupeň boli každá na inom 1.stupni. Hadice musia byť ohybné a odolné. Dnes sa používajú kevlarové, dlhé 70-80cm na 2.stupeň a minim. 100cm na záložný 2.stupeň. 2.stupeň držíme v ústach (podobne ako šnorchel) a umožňuje nám dýchanie vzduchu pod rovnakým tlakom, ako je tlak okolia. Väčšinou sa vyrábajú zo syntetického materiálu so silikónovým náustkom. Záložný 2.stupeň máme pripevnený z pravej časti k žaketu a slúži ako záchrana pri pokazení hlavného 2.stupňa alebo ako pomoc druhému potápačovi.
ŽAKET (Vyvažovacia vesta) – alebo aj „kompenzátor vztlaku“ slúži na správne vyváženie potápača ako je tlak okolitého prostredia. Čím ideme hlbšie, tým je tlak vody väčší a a by sme neklesali hlbšie, doplníme vzduchom žaket a splývame v tzv. neutrálnom vztlaku (podobne ako kozmonauti). Naopak, ak chceme vystúpiť hore, musíme tlak vzduchu v žakete znížiť, čo urobíme vypustením časti vzduchu. V prípade potreby nás nafúknutím drží ako vesta na hladine. Žaket sa však používa aj ako nosič fľaše, záťaže a ďalších potápačských pomôcok (dekompresné tabuľky, svetlo, bójka, fotoaparát a pod.), ktoré sú k nemu pripnuté pomocou karabín k oceľovým „D“ krúžkom, alebo sú uložené vo vreckách. Na plnenie a vypúšťanie vzduchu zo žaketu slúži vrapová hadica na konci s inflátorom. K nej sa pripojí hadica z 1.stupňa automatiky. Inflátor má dve tlačítka – na napúšťanie a vypúšťanie vzduchu a zároveň aj náustok, ktorý slúži na naplnenie vzduchu v prípade núdze aj ústami alebo aj ako ďalší záložný 2.stupeň na dýchanie. Každý žaket musí obsahovať aj minimálne 2 rýchloventily. Sú umiestené v hornej a spodnej časti a slúžia na urýchlené vypustenie vzduchu podľa polohy v ktorej sa nachádzame. Rôzne typy žaketov majú aj rôzny obsah objemu vzduchu, ktorým sa dajú naplniť. Ženám a začiatočníkom stačí objem 12-14l, potápačom so strednou postavou a väčším ženám 14-18l a mužom s veľkými postavami 18-26l.
POTÁPAČSKÝ POČÍTAČ – dnes už nahradil hĺbkomery a je dušou každého potápača. Ukazuje momentálnu hĺbku, max. dosiahnutú hĺbku, čas pod vodou, výstupovú rýchlosť, teplotu vody, nasýtenie dusíkom, parciálny tlak kyslíka, majú funkcie alarmu (svetelne aj zvukovo) napr. prekročenie nastavenej hĺbky, zrýchleného dýchania, či väčšej výstupovej rýchlosti, do tmavých priestorov podsvietenie, vypočítavajú dekompresné časy, mnohé majú funkciu plánovania ponoru, históriu ponorov, vedú všetky dôležité údaje z predchádzajúcich ponorov (lock book)-niektoré až 60 ponorov, môžeme ich prepájať z počítačmi a viesť si údaje takto zaznamenané a veľa ďalších dôležitých funkcií. Vývoj ide stále dopredu a počítače sa menia veľmi rýchlo. Fungujú ako hodinky na batériu. Podľa prevedenia si batériu môžeme vymeniť sami alebo autorizovaný servis. Jedna by mala vydržať minim. 200hodín alebo 3roky. V každom prípade každý stroj sa môže pokaziť alebo batéria nečakane vybiť, a preto by mal každý potápač vedieť dekompresné tabuľky, výstupové časy a vedieť správne reagovať i bez počítača.
TLAKOMER – je pripojený hadicou k 1.stupňu automatiky a ukazuje nám zásobu vzduchu vo fľaši. Musí byť vždy po ruke, najčastejšie býva uchytený k žaketu z ľavej strany.
K tejto základnej výstroji potápači používajú ešte veľa ďalších pomôcok, ako sú napr. hlavné a záložné svetlo, dekompresné tabuľky, ceruzka a plastová doštička, píšťalka na hladinu, hrkálka pod vodu, vak (sieťka) na predmety, kompas, dekompresná bójka, hladinová bójka a iné. Výstroj pri potápaní v našich vodách má okolo 40kg a technickí potápači majú na sebe niekedy až 80kg.
