|
22 Február 2012
V dňoch 4.-5.februára 2012 sa konal 14.ročník Techmeetingu v Bratislavskom hoteli City. Za náš klub sa na ňom zúčastnili Jožo Chalupecký a Maroš Ďurík. 14.ročník bol vskutku výnimočný, pretože na ňom prednášali svetové kapacity z oblasti technického a jaskyniarskeho potápania, akými sú Bill Stone, Bret B Hemphill, Pascal Bernabe, Phil Short, Tomek Stachura, Krzysztof Starnawski, Casey McKinlay, František Novomeský, Daniel Hutňan a veľa ďalších. Prednášalo sa súbežne v dvoch sálach a v tretej sa púšťali filmy s potápačskou tematikou, na ktoré sme sa žiaľ nedostali, pretože prednášky boli vynikajúce.
Ako sme to prežívali:
Piatok 3.2.2012
Večer prichádzame do hotela City, prezentujeme sa, večeriame a zúčastňujeme sa autogramiády s Billom Stoneom. Na kartičky účastníka techmeetingu si dáme napísať venovanie.
Sobota 4.2.2012
Začiatok je vo veľkej sále, po privítaní sa otvára dvorana slávy, kde tento rok vstupuje F. Novomeský, na plátne postupne prebieha celý jeho život spojený s potápaním, nakoniec symbolicky preberá historickú prilbu a zo slzami v očiach ďakuje prítomným.
Prvou našou prednáškou je Bret B Hemphill: Prehľad krasovej situácie v príbrežnej oblasti centrálnej Floridy. Objavy vo Weeki Wachee Springs. Rozpráva nám o zásobárni pitnej vody Floridy, o tom, ako sa na okraji jazierka postavilo vodné divadlo, že od r. 1943 až do dnes sa tam točí seriál s morskými pannami... Samotný prieskum sa tam dá vykonávať iba 40 dní v roku, kedy je prietok vody slabší (100m3/s a viac). Zmapované zatopené priestory vypovedajú aj o tom, že podľa krápnikov neboli tieto priestory vždy zatopené a biely piesok tiahnuci sa okolo steny ako rieka signalizuje prítomnosť baktérii. Zaujímavá prednáška spojená s filmom urobeným v týchto jaskyniach sa končí a nasleduje ďalšia, ktorú má Bill Stone: Jaskynné expedície v systémoch Huautla, Cheve a J2 v oblasti mexickej Oaxaky v rokoch 1976-2013. Bill nám rozpráva o tom, že sa cíti byť viac jaskyniarom ako potápačom, ale práve objavovanie nových chodieb a zdolávanie vodných prekážok ho donútilo stať sa jaskynným potápačom. Pútavé rozprávanie o 4-mesačnej expedícii v Mexiku spojené s premietaním fotografií nám ukázalo, aké to je nesmierne náročné. Všetky veci na 4 mesiace si museli niesť sami, na začiatku pred vstupom do jaskyne použili osly, ako 4-nohé helikoptéry, v jaskyni už museli sami zdolávať vodopády, strmé zrázy, zlaňovali nebezpečné úseky, veci nosili vo vodotesných vakoch. Postupne postavili 6 táborov a často spávali zavesený v sieti, pretože nemali ani rovnú plochu na to, aby sa vystreli. Posledný sifón asi 200m dlhý je na konci zavalený, ale voda cez kamene pokračuje, takže ich čaká ešte veľa práce. Celý jaskynný systém je veľmi dlhý a má veľké prevýšenie, oni skončili -700m pod morskou hladinou, ale výtok vody do rieky je zmapovaný až v -1400m. V okolí sa nachádzajú ďalšie jaskyne s približne rovnakým smerom a ak by dokázali ich prepojenie, bola by to najdlhšia jaskyňa na svete. Pikoškou bolo, že cesta späť im trvala 6 týždňov a aj špeciálne navrhnutá strava rozomletá do boxov na lepšie prenášanie nezabránila ich schudnutiu až o 1/3. Ďalšou prednáškou, na ktorej sme sa zúčastnili bola Pascal Bernabe: 330m pod morom. Na začiatku sme si mysleli, že tento výkon podal v nejakom skafandri, ale mýlili sme sa. Pascal nám rozprával, ako dlho sa na tento zostup pripravoval, všetko istil, vo Francúzskej Marseille bol v barokomore a tam mu vypočítali dekompresné časy. Príprava obsahovala aj fyzické testy a psychickú odolnosť. Samotný ponor začal skoro ráno a zanoril sa o 6,00h. Mal strach. Asi v 200m mu praskla a prestala svietiť jedna baterka na prilbe a začalo ho bolieť ucho. Vtedy z neho strach opadol, uvoľnil sa a všetka myseľ mu pracovala k zdarnému ukončeniu plánovaného rekordu v pohode. Na sebe mal 7 fliaš, celkovo použil 28 fliaš s rôznymi kombináciami plynov. Do hĺbky 330m šiel približne 9minút a naspäť 9 hodín (presne 8h. a 47min.), celkovo bol vo vode 11hodín. Pri výstupe menil fľaše a robil dekompresie v 250, 150 a 70m. V 60m preplával k druhému lanu, kde mal pripevnené ďalšie fľaše na dokončenie ponoru. Po ponore s vytvorením hĺbkového svetového rekordu sa necítil nejako zvlášť, považuje to za športový výkon, viac ho baví jaskyniarske potápanie. Asi 3 mesiace po vytvorení svetového rekordu sa nepotápal a liečil si zranené ucho.
Pred obedom sme ešte stihli vo vedľajšej sále prednášku Miloslava Klugara: Zmeny v aktivite autonómneho nervového systému v súvislosti s hyperbarickým prostredím. Jeho prednáška spočívala v porovnávaní ponorov špičkových potápačov vo voľnej vode a v barokomore a ich vplyv na srdce, nervový systém a pod. Výsledkom bolo zistenie, že rovnaké postupy vo vode a v barokomore prinášajú viaceré nezhody, preto pri liečení v barokomore musíme pristupovať na každú udalosť jednotlivo a osobitne.
Po rýchlom obede sme ešte stihli záver prednášky Miroslava Lukáša: Zbierka historických automatík, kde nám na fotografiách ukazoval a popisoval ich postupný vývoj. Nasledovala prednáška Aleša Procházku: Nový princíp merania koncentrácie O2 v CCR. Je to jeho patent a momentálne čaká na registráciu. Princíp spočíva v rýchlosti prenosu zvuku v plyne. Plyn prechádza cez cca 60cm dlhú pokrútenú trubičku, kde j jednej časti je umiestnený reproduktor a na konci 2 miniatúrne mikrofóny. Na rozdiel oproti čipom (drahým a od korózie opotrebovaným), je toto zariadenie prakticky nezničiteľné (plast) a aj po zaplavení vodou a prefúknutí vzduchom znova funguje bezchybne. Dá sa s tým merať O2 v héliu, pri nitroxe to zatiaľ nejde. Následne mal prednášku Ondřej Franěk: Chyby a omyly pri prvej pomoci v kritických situáciách v priamej či nepriamej súvislosti s potápaním. Prednáška bola odprezentovaná zábavnou formou a so zapojením publika. V kocke sú základnými pravidlami: rozvaha a prehodnotenie pomoci, pri nečinnosti okolia rozdelenie úloh a stanovenie veliteľa do príchodu odbornej pomoci, následné zastavenie krvácania a oživovanie. Pri oživovaní je základom masáž srdca, pomer medzi masážou a dýchaním nerozhoduje. Pri zastavení krvného obehu sa stáva, že človek ešte dýcha (lapanie vzduchu ako kapor – rýchly nádych a pomalý výfuk – medzery sa predlžujú – bunky v mozgu ešte chcú získať kyslík, ktorý sa v tele ešte nachádza), treba okamžite začať s masážou srdca (80% môže prežiť). Pri potápaní vytiahnuť potápača na pevnú palubu a tak začať oživovať, počas cesty na palubu masáž nie je účinná a iba sa zdržujeme. Po tejto prednáške sa presúvame späť do hlavnej sály na prednášku Krzysztofa Starnawského: Jaskynné potápanie v The Pit & Pet Cemetery: Ponor do 283m s Dual Rebreather, Dahab-Egypt. Krzysztof a jeho 4-členný tím potápačov, ktorých si sám vychoval a plne im dôveruje urobili tento ponor bez informovania novinárov, či médií. Iba si povedali, že idú na to a až po ponore ich zavolali a ukázali počítače s hĺbkou. Tímto si zabezpečil kľud a psychickú pohodu, netlačili ho žiadny sponzori, či médiá a v prípade akejkoľvek situácie mohol ponor ukončiť alebo ho ani neuskutočniť. Ponor začal o 4,00hod. ráno a trval takmer 10hodín. Potom sme sa opäť presunuli do menšej miestnosti na prednášku Borisa Gola: Vraky RU vojnových lodí potopených na Jadrane v rokoch 1914-18. Popri iných vrakoch hovoril o vraku lode Franz Jozef, ktorý našiel práve on spolu so S. Pěkníkom. Jednalo sa o vojenský krížnik, ktorý potopila ponorka s kapitánom, ktorý sa narodil na Slovensku a žil v Rakúsku. Nedávno mu na Slovensku urobili pamätnú dosku. Aby vrak mohli neskôr identifikovať, spustili k nemu závažie a GPS nahlásili Chorvátskym úradom. Situácia sa zmenila tak, že ich Chorváti vyhostili z krajiny ako vykrádačov vrakov a akože našli vrak oni a tiež ho aj nafilmovali. Vrak ležal v 125m. O 2 roky ich pozvali na expedíciu v malej ponorke k tomuto vraku. Namiesto profi ponorky, o ktorej vedeli, že existuje, to nakoniec bola amatérska ponorka urobená v garáži. Napriek tomu bola dobre ovládateľná a dostali sa s ňou pohodlne až k vraku a našli tam zapichnuté aj závažie, ktoré prvý krát pri jej objave ku nej spustili. Pikoškou ponorky bola jej záchrana. V prípade núdze mala na jej záchranu slúžiť kocka polystyrénu s vytlačeným textom: Sme nemecká výskumná ponorka, pomôžte nám. Záver dňa patril ešte Františkovi Novomeskému: Súdnolekárske aspekty potápačských nehôd (poznatky z 30 rokov súdneho znalca), kde sme mali možnosť vidieť ukážky z pitevne a z pod mikroskopu. Rozoberanie potápačských nehôd so zlým koncom mal v každom z nás nechať dojem pokory potápača pred vodou.
Nedeľa 5.2.2012
Nedeľu sme začali prednáškou Tomeka Stachuru: Najnovšie projekty na Balte, Swedish canons, Akademik Karpinski. Poľský tím BALTICTECH pod vedením Tomeka urobil spoluprácu s múzeom v Gdaňsku. Jedná sa o objavovanie vrakov a vyzdvihovanie artefaktov. Nazýva sa to „Deep wreck projekt“ a jedná sa o vraky v okolí Gdyne až Gdaňska do cca 100m hĺbky. Takto minulý rok našli a identifikovali vrak ruskej lode Akademik Karpinski (predtým Thalia) – loď sa potopila v r. 1953 v búrke pre zlé rozloženie nákladu a nikto ju nehľadal. Ďalšiu prednášku mal Pascal Bernabe: Najnovší prieskum vrakov v Tunisku a na Malte. Pascal rozprával o vrakoch, ktoré v posledných rokoch so svojim tímom prebádal a nafotil. Boli medzi nimi lode S.W.A.7 nákladná loď 91m, HMS Manchaster 85m, MV Glenorchy, ktorá leží v 57m, ľadoborec Lampo 90m, križník A. di Giussano 169m, ktorý leží v 75m a iné. Potom sme sa už tešili na prednášku slovenského vojenského potápača Michala Ščepku: Vojenské potápanie SEALS. Michal pochádza zo Serede, narodil sa v r. 1982 a od r. 1992 potápa, t.z. začínal ako 10 ročný. Prešiel medzinárodnými výcvikmi v Belgicku, Holandsku, USA (BUD/SEALS). Priblížil nám výcvik NAVY SEALS, ktorý do dnes absolvovalo len asi 11 ľudí z celej Európy, pretože to je najťažší výcvik na svete. SEALS znamená SEa, Air, Land (more, vzduch, zem) a bolo založené 25.5.1961. Založilo ho 11 tímov a má 2 základne (Coronado, CA a Little Creek, VA). Samotný výcvik trval 7 mesiacov, zúčastnilo sa ho 250 vojakov a skončilo ho nakoniec 27. Mal 3 fázy. 1. Fyzicko-kondičnú, 2. Vodné operácie a 3. Pozemné operácie. Prvá fáza bola zameraná na kondíciu a psychickú záťaž na hranici ľudských možností a cez ňu neprešla polovica adeptov. Druhá fáza sa delila na výcvik s otvoreným a s uzavretým okruhom. Patrilo sem aj plávanie na nádych 50m za akéhokoľvek počasia, viazanie uzlov, záchrana topiaceho (pričom topiaci bol agresívny inštruktor, ktorý viacerých aj utopil), šľapanie vody 5minút bez neoprénu s opaskom a 4 závažiami + s dvojičkami napustenými na polovicu tlaku na chrbte, riešenie krízových situácií pod vodou (uchopí vás prúd, obúcha o skaly, vytrhne a zamotá regulátor...). Tiež museli plávať v studenom oceáne s rozstrihnutým neoprénom 2-2,5 hodiny a riešili rôzne vodné operácie. Tretia fáza trvala 8 týždňov a delila sa na 3-1-4 týždne. Prvé 3 týždne bol nácvik topografie, zlaňovanie, pohyb a prežitie v teréne. Ďalší týždeň spočíval v tom, že ho vrtuľníkom vysadili v horách a cez 8 kontrolných bodov sa mal na čas dostaviť do cieľa. Každý ho upozorňoval na Moutain Lions, ale nik mu nepovedal o čo ide. Až na konci sa dozvedel, že to bola veľká puma, ktorá ho časť prechodu aj sprevádzala. Posledné 4 týždne bolo skombinované všetko spolu na samostatnom vojenskom ostrove. Používali výbušniny na suchu i vo vode, zlaňovali z vrtuľníka, používali ostré náboje, robili navigačné cvičenia a vždy sa im časové limity skracovali. Nakoniec museli absolvovať preplávanie 6 nám. míľ v oceáne (cca 10km) na čas a nočné plávanie v oceáne, kde asi o 500m ďalej bol druhý ostrov s tuleňmi, ktoré tam často lovili žraloky.
Následne sme si vypočuli prednášku Michala Gubu: Špeciálne policajné potápanie. Hovoril o práci Polície ČR – v čom spočíva a čo zahrňuje. Policajní potápači sú vycvičený aj na trimix a potápajú do 100m. Spolupracujú s hasičmi, banskými záchranármi, jaskyniarmi a inými záchrannými zložkami, využívajú aj vrtuľník a zlaňovanie. Najväčšou nevýhodou je to, že musia zasahovať pri vraždách, či nezvestných v danom čase, je jedno, či je nedeľa, sviatok, noc alebo špinavá, či kontaminovaná voda. Potom sme sa presunuli znovu do hlavnej sály na prednášku Pascala Bernabeho: Výuka jaskynného a rebreatherového potápania, základov technického potápania a nových pokročilých kurzov. Pri týchto špeciálnych ponoroch musí potápač všetko vedieť, lebo 1 malý problém, na ktorý nie je zaškolený, môže spôsobiť veľký problém. Vrakové potápanie je zložitejšie ako jaskynné. Potápač musí vedieť potápať a využívať stage fľaše, vedieť obsluhovať DPV skúter. Z hľadiska školenia je jednoduchšie zaškoliť niekoho sólo, kto si vie odstrániť problém sám, ako vedieť naučiť niekoho potápať vo viacčlennom tíme. Nestačí vyskúšať jednu konfiguráciu výstroja a na 1 mieste, treba sa učiť krok za krokom a nikdy nepoužívať niečo nové (napríklad skúter) na novej lokalite. Dekompresiu je potrebné prepočítať a treba rátať, že ju môžu ovplyvniť rôzne procesy, nestačí sa spoliehať na potápačský počítač. Či sa potápame v jaskyniach alebo vrakoch i v hĺbke 40m je lepšie používať hélium, aspoň máme viac času na prieskum. Predposlednou prednáškou, ktorú sme si vypočuli bola Casey McKinley: Spojenie Wakulla Springs s oceánom, nové výzvy. Jedná sa o projekt Woodville Karst Plain, Florida, USA. Je to územie s rozlohou 1150km2 a sú v ňom krasy, závrty, jaskyne... Je to zásobník pitnej vody Floridy. Zmapovaných je doposiaľ 68km, prieskum začal v r. 1957 a samotný projekt WKP začal od r. 1987. V období rokov 2000 – 2005 sa tu naplno prejavil fenomén El Ninjo. V jaskyniach boli zlé podmienky na prieskum a zlá viditeľnosť. V tom čase sa výskumníci upriamili na vylepšovanie techniky a doškoľovanie členov tímu, testovalo sa vybavenie. Podarilo sa im umiestniť 7 meračov v rôznych častiach na meranie prietoku vody, teploty a salinity. V rokoch 2006 – 2008 sa zmapovalo 10km jaskynných chodieb, ktorých časť bola až v hĺbke 90m. Najvýznamnejším je Q-tunel, dlhý 7,8km. Medzi koncom tunela Q a oceánom je vzdušnou čiarou 16km, ale v skutočnosti to môže byť až 50km. Pre silnú výdatnosť prameňa a príliv/odliv sa nedá vstúpiť do jaskyne z oceána, a tak musia potápači prekonávať veľké vzdialenosti. V celom tíme pracuje 100 ľudí, pričom každý to robí dobrovoľne, hradí si všetko sám (cestu, ubytovanie, plyny do fliaš, výstroj...).
Pred úplne poslednou prednáškou si prítomné publikum spomienkou a minútou ticha uctilo smrť vynikajúceho jaskyniarskeho a technického potápača Roberta Kleina. Potom už nasledovala posledná prednáška, ktorú mal Bill Stone: Výskum Wakulla Springs: Počiatky jaskynného potápania so zmesami plynov, vývoj rebreatherov a mapovanie zatopených jaskýň v 3D. Od začiatku 20.storočia do r. 1986 sa tam nedalo potápať, od r. 1987 sa robili prvé prieskumy vždy len so vzduchom. Explorácia trvala 80minút, prešlo sa 1,4km a potom potápači museli ísť do podvodného habitatu, kde dýchali čistý kyslík. Vymýšľali vylepšenia rebreatherov a pohonov do skútrov, aby sa mohli dostať čo najďalej. Vymysleli aj 3D mapovanie jaskýň a to sústavou snímačov poukladaných po obvode asi v troch pásoch, vždy o niečo posunutých. Tie namontovali na skútre tak, že ich po dĺžke predĺžili a pri prechádzaní chodbami zariadenie automaticky mapovalo celú chodbu so všetkými výklenkami.
Tým sa skončili dva dni plné prednášok a pre nás nových poznatkov z technického potápania. Počkali sme si na vyžrebovanie tomboly a hoci sme nič nevyhrali, odniesli sme si z Bratislavy plno dojmov z doposiaľ najlepšieho Techmeetingu. Veru organizátori 15.teho ročníka majú čo robiť, aby aspoň vyrovnali latku tomuto ročníku. Celému organizačnému výboru na čele s Petrom Kubičkom patrí veľká poklona.
